BISKUP RODZJANKO

            Keď pravoslávnemu kňazovi Vladimírovi Rodzjankovi, žijúcemu v Amerike, zomrela manželka, prijal mníšske svätenie. To predpokladalo zloženie mníšskych sľubov čistoty, chudoby, modlitby a poslušnosti. Keďže spolu s mníšskym svätením prijal aj post biskupa, sľub poslušnosti sa rozhodol plniť po svojom: „Budem počúvať človeka, ktorého stretnem na svojej životnej ceste a budem sa mu snažiť vyhovieť, pokiaľ jeho prosba bude v mojich silách a nebude v rozpore s evanjeliom.“

            Nasledujúcu príhodu vyrozprával iný pravoslávny kňaz, ktorý bol tomuto biskupovi sprievodcom pri návšteve Ruska: „Biskup mal veľmi rád človeka. Mne sa tým jeho ,poslušnosť´ niekedy zmenila v dokonalé galeje. Raz sme kráčali ulicami Moskvy. Bol daždivý a zamračený deň. A zrazu biskupa zastavila babička s nákupnou taškou: ,Báťuška,´ zarinčala svojím stareckým hlasom, nevediac, že ten, na ktorého kričí, je biskup. ,Báťuška, pomôž mi a aspoň ty mi posväť byt! Už tri roky prosím nášho kňaza Ivana, ale on stále neprišiel! Však ty mi ho posvätíš?´

            Ani som nestihol otvoriť ústa a biskup už prejavil tú najúprimnejšiu ochotu prosbe vyhovieť. Akoby celý život čakal iba na to posvätiť babičke byt. ,Otec biskup,´ namietol som, ,veď ani neviete, kde tá babička býva! Babi, kde to vlastne bývate?´ ,Ale neďaleko! Od metra je to asi len štyridsať minút autobusom! Iba kúsok!´ radostne šveholila babička.

            Biskup upustil od záležitostí, ktoré sme mali pred sebou. Vedel som, že odporovať mu nemá zmysel. Najskôr sa vydal ku známemu kňazovi do chrámu na druhom konci Moskvy pre všetko potrebné k posväteniu. A starenka – kde sa u nej vzalo toľko síl? – stále nemohla tej radosti uveriť, cupitá za nami a bez prestávky rozpráva biskupovi o svojich milovaných deťoch a vnúčatách, ktoré ju už dávno nenavštevujú.

            Potom sme v dopravnej špičke nasadli do metra na predmestie Moskvy a odtiaľ – ako sľúbila babička – sme sa trmácali štyridsať minút natlačení v preplnenom autobuse. Následne biskup posvätil babičke malý bytík v osemposchodovom moskovskom paneláku. Učinil to tak neopakovateľne duchovne, majestátne a slávnostne, ako slúži každú bohoslužbu. A potom si sadol k stolu vedľa prešťastnej babičky – obaja boli jeden s druhým očividne spokojní – a chválil jej pohostenie. Čaj so sušienkami a starú, scukornatenú a skryštalizovanú višňovú zaváraninu. A potom ešte s vďačnosťou prijal a neodmietol rublík, ktorý starenka tajne vsunula báťuškovi na rozlúčku.

            ,Nech ťa Boh požehná,´ povedala nakoniec biskupovi. ,Teraz sa mi v tomto byte bude dobre aj umierať.´

            Keď som rozmýšľal nad úprimnou túžbou biskupa slúžiť človeku, spomenul som si, že ruské slovo poslušnosť je odvodené od slova počuť. A tak som postupne začal chápať, že cez túto pokornú poslušnosť sa biskup naučil citlivo vnímať Božiu vôľu.“

ŠEVKUNOV, T.: Nesvatí svatí a jiné příběhy. Červený Kostelec: Pavel Mervart 2019. ISBN 978-80-7465-375-9